Just keep swimming ...

   Svitlo ráno. Neprešli ani štyri hodiny odvtedy ako Tegatana dokončil svoju prácu. Vonku svietilo slnko. Lúče sa predierali všadeprítomnou hmlou. Zrazu sa ozvali kroky. Boli čoraz hlasnejšie až zrazu stíchli. Posuvné bambusové dvere potiahnuté látkou pred ktorými zastali sa otvorili. Pomocníci sa uklonili. Za dverami stál Tegatana.
   „Tu je vaše rúcho, majstre.“
   On načiahol ruky a zobral si ho.Dvere sa zavreli tak ladne ako sa otvorili. Rozprestrel ho. Bolo čisto biele s fialovým lemom a pásom na zaviazanie. Natiahol si ho na telo, zaviazal opasok a natiahol sandále. Prešiel do dielne a zobral meč. Takto pripravený vyšiel von na slnkom zaliatu záhradu s jazierkom. Tam ho už čakal sprievod. Vydali sa k palácu. Sprievod tvorilo pätnásť ozbrojených samurajov v plnej zbroji. Po boku mal dva meče, jeden dlhý a druhý krátky. Tie tvorili ich povinnú výzbroj. Dlhý na boj, každý jeden ukovaný Tegatnom a krátky na hájenie svojej cti, na Seppuku.
   „Ako sa vám darí ctihodný samuraji?“
   „Dobre, majstre.“
   „Slúžia meče dobre?“
   „Samozrejme. Sú ako časť našej duše, ako člen rodiny...“
   „Tak si ich strážte ako oko v hlave.“
   „Áno, majstre.“
   Pomaly sa približovali ku palácu. Cesto stretávali mnoho ľudí, väčsninou predavačov, remeselníkov či rybárov. Každý keď ich videl sa im ustúpil z cesty a uklonil. Samuraji si ich však nevšímali. Prejavovali im úctu ale ich hlavnou zásadou bolo chrániť slabších a byť oddaní cisárovi. Prejavy úcty si nevynucovali, naopak. Ľudia si ich vysoko vážili kôli ich činom a nie kôli postaveniu. Po chvíli chôdze sa ocitli pri vonkajšej bráne do paláca. Stráž spozornela. Tegatana so sprievodom prešli okolo nich ako keby si ich vôbec nevšímali. Takisto aj okolo druhej hliadky. Vstúpili na nádvorie. Bol to veľký dvor ohraničený palácom ktorý siahal do výšky niekoľko desiatok metrov a bol pokrytý typickou strechou, na ktorej boli červené pálené škridly. Prešli nádvorím a zamierili ku vstupnej bráne do paláca. Sprievod zastal.Do paláca mali prístup iba hodní cisára. Tegatana vyšiel po schodoch a na samom vrchu ho čakal cisárov osobný sluha. Odprevadil ho do cisárovych komnát.
   Cisár Čching sedel na svojom vyrezávanom tróne. Všade navôkol stáli jeho radcovia, ináč veľká miestnosť bola prázdna, ba až pôsobila studeným dojmom. Tegatana vstúpil do komnaty kľakol si pred cisára a pred seba položil meč.
   Cisár vstal a povedal: „Vitaj, môj verný kováč. Dúfam že nemárnim svojim drahocenným časom kôli tvojim pohnútkam, lebo to by ťa vyšlo draho.“
   „Ó, vaša výsosť. Buďete spokojný.“
   „To dúfam, to dúfam ...“
   „Hľa. Tu je výsledok mojej práce.“
   Vstal, vzal meč do rúk, podišiel k cisárovi a pokľakol pred ním. Čching si vzal do rúk v hodvábe obalený meč, vybral ho z neho a vytiahol z pošvy. Slnečné svetlo, storé vstupovalo do komnaty sa odrazilo na jeho čepeli a zaplnilo miestnosť. Cisár vyzeral ohromený. Dokonalé vyváženie čepele a rúčky, jeho ostrosť a prenikavá krása na neho zapôsobili.
   „Vyzerá síce pekne dobre sedí v ruke ale ktovie ako sa správa v boji. Predveď mi čo dokáže. Dajte zavolať najlepšieho samuraja akého máme. Uvidíme, či je lepší ako tvoj predošlý.“
   Tegatana nebol pripravený na takéto slová. Čakal pochvalu za dobre odvedenú prácu ale nie toto. Ale nebál sa. Dokáže že má ešte zopár trikov v rukáve. Do komnaty vstúpil vysoký muž v zbroji s dvoma mečmi po boku. Uklonil sa a podišiel bližšie k Tegatanovi. Cisár dal pokyn a súboj sa začal. Obaja vytasili meč s najväčšou ladnosťou a svižnosťou akou vedeli. Prvý zaútočil samuraj. Tegatana to čakal a preto mu vyšiel mečom naproti. Ostria sa zrazili a ozval sa cvengot. Tegatana cítil že sa v ňom prebúdza ten dávny inštinkt. Zaujal pevnejšie postavenie, odtrhol od seba čepele, otočil sa okolo bojovníka a zaútočil odzadu. Síce to samuraj čakal ale nebol dostatočne rýchly. Čepeľ mu ztrhla z hlavy prilbu a oba jej kusy sa šúchali po zemi. Vtom pocítil že stratil svoje dominantné postavenie. Tegatana bol rýchlejší a zvalil ho na zem. Meč vystrelil proti jeho hrdlu a tesne pred ním sa zastavil. Nastalo ticho. Tegatana sa zodvihol, zasunul ľahučký meč meč do pošvy a pokľakol s rukami pred tvárou.
   „Vidno, že ma neprestávaš prekvapovať, kováč. Aj napriek tomu, že všetky meče, ktoré si vyrobil sú vinikajúce, vidno, že dokážeš urobiť lepšie. Len dúfam, že tvoje umenie sa raz neobráti proti mne. Tu je tvoja odmena.“
   Povedal cisár s kamenným výrazom na tvári a kývol rukou. Sluha ktorý pristúpil ku kováčovi mu na podnose podal mešec so zlatom. On sa uklonil, podal meč sluhovi a odišiel. Srdce mu bilo. Zas sa v ňom prebudili staré spomienky.
   
   Poľom sa niesol mrtvolný pach. Všade ležali mŕtvi bojovníci, ktorí umreli v tomto neľútostnom boji. Dážď bičoval ich znetvorené zohavené telá.
   „Syn môj! Neumieraj!“
   „Otec, to si ty? Otec povedz niečo!“
   „Tu som, synu! Neboj sa, všetko bude v poriadku.“
   „Umieram. Som nehodný cisára, zradil som ho. Nesplnil som, čo po mne žiadal. Pošpinil som svoju česť, česť našej rodiny, našej zeme ...“
   „Nerozprávaj! Dostanem ťa domov, budeš ešte dlho žiť!“
   „Otec, sľúb mi, že na mňa nezabudneš. Sľúb mi ...“
   „Nikdy,“ povedal so slzami v očiach, „nikdy na teba nezabudnem!“
   Po týchto slovách chytil syn krátky meč a vrazil si ho dohrude: „Zbohom ...“
   Slová sa niesli pustatinou... Syn sa pomaly skĺzol na zem, tak ako kvapky dažďa padali na bahnistú zem. Ostalo len ticho a Tegatanove kvílenie. Krv sa vpíjala do zeme. Do zeme, ktorá ostane hrobom udatným bojovníkom, ktorí tu položili život. Iba tá dokáže zmyť potupu smrti ...
   
   „Nezabudnem, syn môj, nemôžem ... nechcem!“