Just keep swimming ...

  Na uvod preco som zvolil anglicky nazov tohoto clanku? Dovod je prosty slovencina neobsahuje dostatocne zvucne a vystizne slovne spojenie na to, co chcem povedat alebo v tomto pripade napisat. Podstatu, aspon podla mojho osobneho nazoru pochopite velmi rychlo, takze bez dalsich okolkov k veci.
  V poslednej dobe akoby svet okolo mna bol bez emocii, bez citu. Akoby som chodil a nevnimal okolie. Kazdy pokus o sebamensiu svojvolu je hned odsudzovany. Som to vobec ja? Nachadzam sa este v realnom svete? Chcem tu vobec byt? Zopar z tychto otazok sa moze zdat absurdnych, ale ked sa nad nimi zamyslite, tak urcite ste sa seba pytali nieco podobne. "Bolo by mi lepsie keby ma neotravovala ta banda kretenov okolo mna. Banda ludi bez mozgu, bez potreby zaujimat sa o cokolvek co s vami suvisi." Niekedy pocit nepotrebnosti az totalnej dekadencie prerasta v aresivne sklony nieco si dokazat na ukor ostatnych, nech to stoji kolko chce krvi. Ludia su pokrytci. Tym nemyslim neznamych "dokonalych ludi" z televiznej obrazovky. Tym myslim ludi, ktorych poznate, denno denne sa s nimi stretavate, povazujete ich za priatelov a jedneho dna zistite ze to bola dobre vykonstruovana divadelna hra ktoru ste, chtiac-nechtiac, museli pozerat, ktora vam bola natiahnuta pred oci. Kazdodenni kamosi sa zmenili na uhlavnych nepriatelov, ktory skryvaju vo vlastnom tieni svoje skutocne JA. Nikdy neviete kto vam vraza dyku do chrbta a zaroven sa na vas usmieva ako by sa nic nedialo. Vsak je to prirodzene.
  Zivot je len hra. Treba ju brat s nadhladom, netreba cakat nic a riskovat. Cim viac riskujete tym viac davate do hry seba, tym viac citite to vzrusenie. Citite ako vam pulzuje krv v spankoch, ako stupa krvny tlak, susuju sa zrenicky ... Ako by zivot bola droga. Cim viac ho mate v rukach tym viac ho chcete, tym viac tuzite po tom pocite, chcete si ho vychutnat naplno, ved zijeme iba raz. Myslite si, ze mozete vsetko. Ale sebamesnie zavahanie vas moze stat vela, ba viac ako si viete predstavit. Fiktivny kamarati akoby nikdy neexistovali. Neostala po nich ani spomienka, ani zavan vetra ked odchadzali, ked sa stracali ako posledne luce zapadajuceho slnka. Zrazu zistite, plny nesplnenych snov a ocakavani od zajtrajska, ze ste zili v klamstve. Stojite uprostred vyprahlej pustiny, na mile daleko od porozumenia. Vsak naco by sme ho potrebovali, vsak si vystacime sami. Ostatny nas mali iba ak oprivesok, ako hracku do zbierky, pekny obrazok na stene alebo meno v kalendari. Kazdemu slo len o to, aby vas co najlepsie vyuzili a potom odkopli ako nepotrebny kus svojho "dokonaleho" zivota.
  Clovek citiaci je clovek trpiaci. Stara pravda, ktora sa kazdy den potvrdzuje. Pravda, ktora vyvolava viac otazok ako odpovedi. Stoji za to citit? Stoji za to vediet co si iny myslia o vas? Stoji za to zit podla seba a kaslat na inych? Stoji za to ... ? Den co den zozierajuci pocit rozorvanosti a neschopnosti pochopit tento svet prispel ku konecnemu zaveru - neexistuje pokoj, existuje len mensi chaos.