Just keep swimming ...

  Tegatana celú noc nespal. Rozmýšľal nad cisárovou ponukou.
  „Nemôžem mu pomôcť. Jednoducho nemôžem. On zavinil smrť môjho syna. Vždy to bol múdry muž. Dovtedy,kým mu nezačali radiť tí šarlatáni a iní odkundesi. Zatemnili mu myseľ. Nasúkali do neho svoje názory! Asi mu budem musieť pomôcť a zbaviť ho tých mužov. A to môžem jedine, keď budem v jeho blízkosti. Musím sa premôcť, zapudiť nenávisť a urobiť to, čo urobiť musím. Hneď mu dám vedieť, ako som sa rozhodol.“
  Postavil sa, obliekol a poslal cisárovi správu.
  Hneď nato začal rozmýšľať, ako dokáže trénovať celú armádu a pritom im dať do ruky čo najlepšie zbrane. Ak by chcel vyrobiť niekoľkotisíc mečov sám, trvalo by to strašne dlho a nezvýšil by mu čas na tréning. Musel niečo vymyslieť. Poznal množstvo dobrých kováčov ale nie každý mal správny postup na výrobu meča. So zdobenej šálky si usrkol kúsok teplého čaju. Zamyslel sa: „Čo keby som im ukázal, ako vyrobiť tie najlepšie meče aké dokážu?“
  Nápad to nebol zlý, ale tým by odhalil svoje tajomstvo. Zároveň však sľúbil cisárovi pomoc, tak sa musel rozhodnúť.
  „Krajina je dôležitejšia viac, než moje tajomstvá. Urobím to. A to hneď. Veď aj tak tu po mne nik nezostal, komu by som mohol predať svoje vedomosti.“
  Dal si zavolať poslov a rozkázal im, aby dali priviesť všetkých zručných kováčov, ktorích nájdu. Oni na nič nečakali, nasadli na kone a rozleteli sa po krajine. Tegatana zatiaľ pripravoval bojovú stratégiu, študoval mapy, a pripravoval sa na tréning. Neskôr si uvedomil, že zabudol na výrobcov lodí, na bojovníkov a na iných. Poslal ďalších poslov aby priviedli každého, kto dokáže držať v ruke meč.
  Na druhý deň sa na nádvorí začali zhromažďovať prví kováči. Boli to všetko statní a silný muži, ktorí zaiste vedeli narábať s kladivom, ale netrúfal si povedať, koľkí by dokázali splniť to, o čo ich bude cisár žiadať. Najprv sa s nimi zoznámil a privítal ich. Potom im začal vysvetľovať, čo bude ich úlohou. Aby si zistil, akí sú vo svojom remesle, dal im úlohu, aby vyrobili čo najlepší meč, aký dokážu. Najprv ich zaviedol do izieb, kde budú bývať a potom ich zobral do dielní. Bola to veľká hala pre cisárovych kováčov, ktorí mu tiež pomáhali.
  Úloha sa začala. Dal im surový kus ocele a potrebné nástroje a oni začali. Niektorí postupovali rýchlejšie, iní pomalšie, niektorí precíznejšie, iní len tak ledabolo. Tegatana ich pozoroval, ale do ich práce sa nestaral. Deň sa krátil a už bol skoro večer. Niektorí kováči už dokončili svoje dielo a Tegatana každý jeden meč skúmal. Poniektorí si dali záležať a vytvorili dokonalé meče ... skoro také dobré ako Tegatana. Keď mali všetci dokončenú svoju prácu a Tegatana skontroloval všetky meče, rozdelil kováčov na dve skupiny. Na prvú, ktorá bude vyrábať meče už bez jeho dohľadu a druhú, ktorej ukáže ako vylepšiť svoju techniku. Tých druhých bolo oveľa menej, iba zo desiati, čo Tegatanu potešilo, ale na druhú stranu iba traja prejavili záujem o zdokonaľovanie. Boli to Lao, Šeng a Šuo. Tímto sa venoval celý zvyšok dňa až do noci.
  Ako sa tak stmievalo, Tegatana si ani neuvedomoval, ako plynie čas. Vysvetľoval im, ako treba sledovať rozohriatie ocele, alo ju správne tvarovať. Až keď videl, že všetkým sa už zatvárajú oči poslal ich do svojich izieb.
  „Spánok budú potrebovať,“ pomyslel si, „hlavne zajtra.“
  Ako tak šiel po tmavej chodbe, ktorú osvetľoval iba svit mesiaca, ktorý prechádzal strešnými oknami, ho zastavil jeden vojak cisárovej osobnej stráže. Povedal mu, že sa má dostaviť u cisára. Tegatana sa tam hneď vydal.

  „Som tu, cisár.“
  „Vitaj, kováč. Ako prebiehajú prípravy?“
  „Kováči sú zruční, o dobré zbrane nebude núdza. Vojakov možo zatiaľ rátať iba na desiatky až stovky ale bude ich takisto viac. Dnes prišli ďalší dobrovoľníci. Dokopy bude vaša armáda obrovská. Je možné že desaťtisíce vyškolených vojakov a desiatky bojových lodí budú pripravené na svoj čas a budú čakať na váš rozkaz.“
  „Kedy?“
  „O osem, nanajvýš deväť týždňov.“
  Cisár vyzeral ohromený. Vedel však, že poveril touto úlohou tú správnu osobu.
  „Výborne. Rozkazu sa dočkáš. Možno skôr ako si dokážeš predstaviť...“