Just keep swimming ...

  Tegatana sedel vo svojom dome a rozmýšľal, prečo chcel cisár ten najlepší meč, aký dokáže vyrobiť. Sedel na vnútornej verande svojho domu pred malým jazierkom, opierajúc sa o drevený pilier domu. Hladina sa sem tam pohla zafúkaním vánku, ktorý sa ako tichý spoločník prechádzal po okolí. Dnes boli hviezdy nádherné, ba až žiarili rôznymi farbami od červenej, príjemný pocit kazili iba rozorvané myšlienky, ktoré mu výrili v hlave. Prečo? Načo ho len potrebuje? Hádam len nie ... Jeho rozmýšľanie prerušilo tiché klopanie na dvere. Prešiel cez chodbu, ktorá spojovala jazierko s malou predsieňou, podišiel k nim a poodchýlil ich. Vonku bola tma, svetlá na ulici už nesvietili. Pred ním stál muž v tmavom plášti a na hlave mal typický bambusový klobúk.
  „Kto ste?“ spýtal sa Tegatana.
  „Nepoznáte ma. Potrebujeme vašu pomoc. Môžete ísť s nami?“
  „Kam? Najprv mi povedzte prečo by som mal.“
  „Na to nie je vhodné miesto. Poďte so mnou.“
  Tegatana chvíľu uvažoval. Čo ten muž môže chcieť? Možno ho poslal cisár, ale mohol to byť aj ktokoľvek iný.
  „Počkajte tu,“ povedal a vošiel späť do domu, kde si zobral meč. S ním sa cítil istejšie.
  „Môžeme ísť. Ale žiadne podrazy!“
  „Prečo by som to robil,“ povedal popod klobúk a vydal sa nocou.
  Tegatana ho nasledoval. Ten muž mu bol povedomý, ale nevedel odkiaľ. Netrvalo dlho a vošli do neďalekého domu, z ktorého viedla tajná chodba niekam smerom ku palácu.
  „Kde to sme?“
  „Toto je tajná chodba k cisárskemu palácu. Cisár ju využíva, keď chce nepozorovane opustiť múry svojej pevnosti.“
  „Prečo ideme touto cestou? Ideme k cisárskemu palácu? Nemohli sme ísť normálnou cestou?“
  „Cisár si želá vidieť vás a nechce, aby niekto vedel, že ste boli za ním.“
  „Však dnes som bol u neho. Prečo mi nepovedal vtedy všetko, čo mal na srdci?“
  „Všetko vám povie on sám. Ja som vám už povedal dosť.“
  Tegatana iba mlčky prikývol a pokračoval v chôdzi. Cesta mierne stúpala, občas vyšli po nejakých schodoch, až sa ocitli pred ťažkými drevennými dverami vykovanými železnými plátmi. Tajomný muž vytiahol zväzok kľúčov, vybral ten správny, vložil ho do kľúčovej diery a otočil. Zámok hlasno cvakol. Dvere sa so škripotom pomaly otvorili. Pred nimi sa rozprestierala malá miestnosť, kde nebolo nič, iba dvaja strážci a po stenách viseli zbrane všetkého duhu. Tajomný muž prešiel ďalej ku druhým dverám a takisto ich otvoril. Tieto už však išli ľahšie a neboli ani také masívne ako tie prvé. Tegatana ho nasledoval. Pred nimi sa zrazu zjavila miestnosť ktorú tak dobre poznal. V
mysli mu začali prebiehať staré spomienky.
 
  „Chyť ten meč poriadne! Nie ako kus chleba! Takto,“ a ukázal malej skupinke svojich žiakov, ako sa správne má držať meč.
  „Áno majstre,“ povedal ten, ktorému to vysvetloval. Všetci ho mali vo veľkej úcte.
  „Tak, žiaci. Vyberte si partnera, idete bojovať v dvojiciach.“
  „Otec? Ja nemám partnera.“
  „Ty budeš bojovať somnou, Suej.“
  „Tak pripraviť sa!“
  Všetci sa pripravili do obvyklých postavení.
  „Kchaj!“
  Na tento pokyn žiaci spolu vyštartovali proti svojmu súperovi. Najprv sa zrazili mečmi pred tvárou, potom sa snažili zaútočiť od chrbta, ale ten druhý vedel, čo má robiť a šiel do protiútoku. Ďalšia zrážka drvených mečov. V takejto pozícii zastavili. Postupovali po veľmi malých krokoch, učili sa predvídať každý nepriateľov krok. Suej sa učil veľmy rýchlo. Vynikal spomedzi ostatných svojou hbytosťou a ostražitosťou. Bol by z neho dobrý bojovník. Bol, keby ...
 
  „Á, tu ho máme. Náš majster kováč.“
  Tegatana zbystril pozornosť. Bol to sám cisár, kto bol za ním.
  „Ó veľký cisár. Prečo ste ma dali zavolať? A kto je ten muž, čo ma sem priviedol?“
  „To je môj osobný sluha.“
  Teagtanovi svitlo. Vídaval ho vždy v prítomnosti cisára. Vedel, že mu bol povedomý.
  „A prečo som ťa dal zavolať? Z jednoduchého dôvodu. Naši učitelia boja sú neschopní. Vojaci našej zeme prehrávajú všetky bitky.
Nedokážeme zadržať ani domáci odboj, nie to sa ešte postaviť na odpor Číne. Ale jedna vec by to mohla zmeniť.“
  „Aká?“
  „Vy,“ povedal s prísnym výrazok v tvári. Jeho obočie ja skrivilo a spadlo o kúsok nižšie tak vytvorilo grimasu, ktorú u cisára ešte nevidel. Obvykle muž bez akejkoľvek známky citu v tvári, bez sebamenšieho zaváhania alebo známky slabosti.
  „Ja? Ako môžem ja zvrátiť priebeh vojny?“
  „Vrátiš sa späť na dvor a budeš trénovať našich vojakov. Ako pred tou nešťastnou udalosťou s tvojim synom.“
  „Prepáčte mi moju opovážlivosť ale chcete zase poslať našich chlapcov, naše deti, do vojny? Chcete, aby umierali?“
  „Verím, že umrú za správnu vec. Naša krajina sa dlho nedokáže brániť. Špióni zistili zhromažďovanie peších jednotiek a jazdcov blízko pobrežia Číny. Určite nás budú chcieť napadnúť. A tu nehovorím o malej armáde. Bude niekoľkonásobne väčšia a lepšie vyzbrojenejšia ako tá, čo zaútočila minule. Naše mestá ľahnú popolom, polia sa premenia na mŕtve pustiny, potoky sa sfarbia krvou bezbranných roľníkov, naši ľudia umrú zbytočne. Ty to môžeš však zmeniť, môžeš otočiť váhy osudu. Chceš mi teda pomôcť?“
  „Pri všetkej úcte, moje spomienky na minulé krvyprelievanie sú priveľmi čerstvé. A ako by vám mohol pomôcť taký starec ako ja? Rád by som povedal áno, ale srdce mi to nedovolí.“
  „Nečakám od teba odpoveď hneď. Premysli si to a daj mi vedieť najnesôr do zajtra rána.“
  „Ďakujem pane,“ povedal, uklonil sa a v sprievode sluhu odchádzal.
  „To cisár môže za smrť môjho syna, to on,“ pomyslel si, „Nebudem pre neho bojovať. Nebudem!“
  Vo víre pocitov opúšťal dlhú tmavú chodbu po ktorej prišiel ...